Martin Kyrc

Takmer týždeň v raji, tom skialpinistickom. Aprílové lyžovanie v prašane, modrá obloha, vychladené pivo po túre a šesť skvelých ľudí od rána do rána. Mám rád tieto kombinácie ;).Po skialpinizme v Tatrách sa nám zachcelo ukončiť zimnú sezónu veľkolepo. Vybrali sme sa do raja, toho skialpinistického, do oblasti Silvretta, na rozhraní Rakúska a Švajčiarska. Obsadenie výpravy sa menilo do poslednej chvíle, no nakoniec sa stretla výborná partia. Počasie bolo celý čas takmer gýčové. Modrá obloha, teplo, bezvetrie a našli sme aj prašan!

Na cestu zo slovenska sa asi nikto netešil, no zbehla relatívne rýchlo. Výjazd lanovkou, jazda zážitkovým taxi-busom a už obúvame lyže. Čaká nás dolina plná snehu. Výšlap na chatu bol pohodový. Naťažko, ale s úsmevom na tvári. Pivečko na chate Wiesbadenerhuette (2443m) padlo každému dobre... a nie len jedno.

Niečo ľahšie na úvod

Na úvodný deň všetci netrpezlivo čakali. Predpoveď počasia garantovala dva dni "plechu". Pôvodný plán zaútočiť na najvyšší vrchol v okolí zmenil ranný osobák asi 50-tich nadšencov s rovnakým cieľom. Ranná zmena sa niesla v duchu pohody. Výšlap do sedla Ob. Ochsenscharte a prašanom do sedla Jamjoch. S lyžami až na vrchol Hintere Jam Spitze (3156m). Prvý vrchol máme vo vrecku. Teraz tá krajšia časť dňa... prašanové orgie jamtálskou dolinou. Užili sme si to všetci.

Ďalší výšlap, tentokrát do sedla Tiroler a trochu alpinisticky na ďalší vrchol - Ochsenkopf (3057m). Výhľady boli úchvatné. Nebyť kopcov, dohľadnosť až do Bardejova. Zjazd na chatu takmer prašanový. No nižšie partie už ohrozovali lavíny z mokrého snehu. Deň to bol pekný, no dlhý a nie celkom nenáročný.

Útok na najvyšší - Piz Buin

Víkend za nami, dolinu už neokupuje toľko nadšencov. Ideálny deň pokúsiť sa vystúpiť na dominantu oblasti - Piz Buin. Počasie ako z katalógu. Pár technických problémov a z chaty sa nám darí vyraziť takmer medzi poslednými. Posledný je len chatár idúci pre zásoby do doliny. Nevadí, najlepšie družstvo na koniec. V sedle pod vrcholom sme takmer podľa plánu. Nie je sa kam ponáhľať. Obúvame mačky, berieme čakany a vyrážame. Poniektorí v úvodných pasážach zisťujú, že to nebude prechádzka jarnou záhradou. Naväzujeme sa na lano a technické pasáže v strednej časti absolvujeme so strachom v očiach. Teda poniektorí. Ostatní si to užívame.

Už len ľahko na vrchol. Výhľad, ako inak, úchvatný. Zopár fotiek na pamiatku. Vychutnávame si Piz Buin vo výške 3312m. Pripálené tváre z prvého dňa cítime dokonale.

Lyžovanie v zmäknutom snehu je prekvapivo príjemné. Nižšie partie sú na tom o poznanie horšie. Kto nenamazal, musel paličkovať. Nevadí. Máme ho. Najvyšší v oblasti nás prijal a odmenil výhľadom. Už len posledný povinný výšlap na chatu a vytúžené pivo v cieli.

Dreilanderspitze

Po dvoch náročnejších dňoch dávame niečo ľahšie. Dreilanderspitze (3197m). Zjazd v prašane a ďalší výšlap do Vermuntpass (2797m) a blízky Piz Mon (2982m). Pohľad do švajcu a už píšeme oblúky smerom k chate. Veľmi teplé počasie naštartovalo lavínový orchester v doline. Pod lyžami to už tiež nie je ideálne.

Na chate sme dnes skôr. Horúce slnko a rakúsky bier nás dostáva hneď do nálady. A nie len nás.

Finále

Štyri dni v doline. Prašan aj brečka. Slnko aj slnko. Gýč aký nikto nečal. Ubehlo to rýchlo. Je čas zbaliť kufre a vyraziť na veľké finále dolinou Bielertal. Cestou stihneme ešte jedno sedlo a pohľad do jamtalskej doliny. Zjazd nám ponúkol všetko. Hore firn, neskôr mäkký a dole mokrý sneh. Nevadí. Ideál sme si užili.

Záverečné pivečko na Bielerhohe. Berieme si stratený čakan a sadáme na zážitkový taxi-bus, ktorý nás dovezie do reality... tej každodennej.

Čo dodať. Ďakujem všetkým, vďaka ktorým bolo týchto 5 dní fantastickým zážitkom. Janka, Kamil, Sisa, Bzučo, Jožo aj Peťo. Bolo to super. Verím, že sme sa nevideli naposledy.

A niečo aj od Janky: